Choď tam, nevedno kam - nájdi to, nevedno čo.

Môj názor, ide len o moje myšlienky a nemyslím si že mám pravdu. Cítim ale že niekam smerujem a že môžem dať mne podobným radu. Všetko ide do kelu, mladý si myslia že staré veci sú úbohé, smiešne, bez zábavy, bez “normálnosti”. Čo si budeme hovoriť, dnes je éra “démonkracie”, zla a ega. Svet my od detstva ubližoval, tak si poviem vždy v ťažkých chvíľach že ja som tu pán. A tak ma to ovládne a sme doma. Či už sluchatka všade so mnou, drogy, pitie alebo viera, vzdelanie, tí čo si plnia sny, slušáci so servítkami pri obede - tí ľudia vyzerajú silno a nad vecou, ale keď si ich budete všímať tak zistíte že väčšina z nich taká nieje. Sú to trosky vlastnej potreby, “ty si tu pán”. Dnes skoro nikto nieje nad vecou, každý padá a len ten čo dokáže vstávať až do konca prežije sám seba. Minule sa ma opýtali že ako dokážem počúvať s takou hrdosťou a s takým dojatím Čechomor. U včelína, Gorale, Hruška, Mezi horami, Stará pivničková... To je len pre tých čo ešte chápu význam slova “život”. A vedia rozlíšiť staré časy - síce tvrdé ale plné života, a časy nové ktoré sa plnia smrťou. Staré časti boli plné duchovnej múdrosti, duchovného poznania. Ani nie tak múdrosti a poznania, ako cítenia. Pocity niesú to isté čo emócie. Emócie sú reakcie tela. Pocity je proces poznávania “podstaty” časťou z “podstaty”. Sveta naokolo pomocou nášho “srdca”. Vesmír v nás, časť z Boha, Boh, srdce, duša - je jedno ako to nazveme, každý je schopný to cítiť. Duchovno má byť nad materiálnom, “srdce” nad rozumom. Rozum hovorí že sa cítim šťastný keď sú mnou všetci ohúrený. Cítim že to tak nemá byť, niečo vyššie ma poverilo zodpovednosťou, lebo človek má byť za druhú stranu. A rozum mi už hovorí že šťastný budem keď si budem plniť to čo mám, to pre čo som sa rozhodol svojim narodením. Keď pôjdem za svojimi koreňami, nielen rozumom ale celím svojím konaním. Skúste len tak obmedziť zodva týždne elektroniku a dajte si záležať na časovo závislý spánok, na pitný režim, na normálnu stravu. Nejaký ten chlieb na raňajky, polievka, niečo varené, urobte si semtam špeciálnu večeru. Občas chladná sprcha pred spaním, pocvčiť si nejaké kliky/drepy počas dňa, úplne odstrániť hudbu a zdržiavať sa v tichu. Keď pretrpíte počiatočnú paniku - ktorá časom musí prísť, tak možno zažijete zaujímavé veci. Silný nieste keď si to myslíte, ale keď dokážete “precítiť” svet a konať to čo cítite že by ste mali konať. Napríklad ísť večer behať, lebo cítite že to tak chcete a že vás to niekam posunie. Aj keď máte okolo seba ľudí čo to považujú za trápne. Oni sú slabí, lebo rozum im hovorí že nemáte ich rešpekt. Ale cítia to, cítia že ste “nebezpečný”, lebo cítia že máte naozaj silu. Keď sa naučíte konať to čo cítite, to čo by ste mali konať ako človek - ako skutočná žena, skutočný chlap. To čo je vašou zodpovednosťou konať. Stane sa to, že časom v ľuďoch uvidíte rešpekt.