Choď tam, nevedno kam - nájdi to, nevedno čo.

Pamätám sa na môj prvý zážitok s ňou. Mohol som mať tak tri roky, bol som zrovna v kostole s rodičmi. Ako prvé som si všimol krásne drevené lavice - zaujímali ma letokruhy ktoré vytvárali pod vrstvou laku krásne odtiene. Doteraz si pamätám ako som si k laku privoňal a precítil všetku tú vôňu lavičky. Potom som prešiel k purpurovým matracom do nej vsadených. Boli mäkké a keď som zavrel oči cítil som ich vzor. Bolo to neskutočne super. A bola tam aj ona - nebolo to možno prvé stretnutie, ale prvé ktoré si pamätám. Hnedooké dievčatko, na prvý pohľad úžasne milý tvor. Tak krásny úprimný milujúci pohľad - takýto si pamätám len od babky. Rodičia sa to asi ešte nenaučili, alebo si na to nevedia spomenúť. Akoby už vtedy vravela: ”Ahoj, ja som tu prišla všetkých ľúbiť, si aj ty taký?” A náhle ten úsmev ktorý som do teraz od nikoho nevidel. To bude tým, že som sa detskému pohľadu na svet odnaučil. "Telepaticky" sme sa rozprávali, povedala že ma má rada, ja som jej povedal že sa budeme kamarátiť celý život. Takto to začalo, keby som zmysel pre otvorenosť svojho vnútra nestratil možno by to pokračovalo. Ja som sa namiesto toho ukryl a za priateľstvo som sa začal hanbiť. Bolo to asi tými strašnými snami... Ale nikdy nezmizla, ona tu bola vždy, vždy s tým istým pohľadom priamo od srdca. Ktovie aké by to bolo bez nej...